Od Vianoc do Troch kráľov

Vianoce bývajú odjakživa husto opradené rôznymi zvykmi. Naši predkovia v minulosti mali takmer na každý deň nejaký pekný zvyk, obyčaj, ktoré mali zabezpečiť hospodársku prosperitu jedinca, kolektívu. Mnohé z nich majú korene ešte v ďalekých pohanských dobách, teda siahajú do dôb, kde prostý človek veril v čarovné bytosti, javy, mágiu.

Podľa starorímskeho vzoru sa začínajú v predvečer sviatku, na vigíliu a trvajú od 24. do 27. decembra (Štedrý deň, Božie narodenie, Štefan, Ján Evanjelista). Vianočný cyklus v cirkevnom kalendári však trvá od 24. decembra do 6. januára (po 27. 12.: Mláďatká = Pamiatka Betlehemských detí, Silvester, Nový rok, Traja králi).

Štedrý deň • 24. december

(Dohviezdny deň, Kračun, Pôstny deň, Vilija) názov je odvodený zo skutočnosti, charakteru obyčají viažucich sa k tomuto dňu. Ich cieľom bolo zabezpečiť prosperitu, bohatosť, hojnosť pre spokojný blahobytný život. Pre kresťanov znamenal pôst pred narodením Ježiša Krista.

Štedrý večer

(Badňak, Dohviezdny večer, Kračun, Posviat hvizdy, Pôstny večer, Svätý večer) sa začínal zjavením prvej hviezdy, zvonením zvonov či zapálením sviečky na stole.

Začínal sa vždy modlitbou, po nej nasledovala oplátka s medom, cesnakom, krížikom na čelo a konzumovali sa ďalšie vianočné jedlá, popri tom sa nezabúdalo odložiť, vyniesť aj dobytku a robili sa rôzne magické úkony. Napr. gazda rozkrojil najkrajšie jablko, kde jeho zdravé jadrá znamenali zdravie a červavé boli predzvesťou smrti a zároveň dal každému kúsok, čo znamenalo, že rodinu tvorí každý jej člen, ako kúsky tvoria celé jablko. Nesmeli chýbať koledy, ktoré sa spievali po večeri v kruhu rodiny alebo pod oknami, pretože nimi vyjadrovali kresťania význam sviatku. Vyvrcholením večera u rímskych katolíkov bola polnočná omša, ktorá znamenala ukončenie pôstu. Verili, že o polnoci sa voda v potoku mení na víno, dobytok hovorí ľudskou rečou, nebo sa otvára a dušičky aj anjeli na zem prichádzajú, preto im nechávali na stole omrvinky. Čo sa týka vianočných darčekov (ktoré dnes nosí Ježiško), tento pojem bol v tradičnej kultúre Slovenska neznámy a rozšíril sa spolu s vianočným stromčekom (dovtedy sa nad stôl vešal slamený stromček a vyčistený príbytok sa ozdoboval zelenou chvojinou). Dar mal podobu piesne, vinša, výslužky. Postupne sa rozsah obyčají zužoval a v súčasnosti pretrvávajú len niektoré zvyky, ktoré ozvláštňujú sviatočnú atmosféru.

VIANOCE • 24. december

Týmto dňom nastáva čas jedného z najväčších kresťanských sviatkov – narodenie Krista Pána. Niekoľko dní sa naň všetci pripravovali, hlavne malé deti sa tešili. Keďže počas sviatkov sa nesmelo pracovať, bolo potrebné dopredu obriadiť hospodárstvo i obydlie. Pre dobytok sa pripravila výdatnejšia krma, pre kuchyňu muselo byť pripravené narúbané drevo. V minulosti sa obstarala iba vetvička z jedličky a neskôr sa priniesol z hôr malý smrečok alebo jedlička. V tento deň už od rána chodili malí chlapci polaziť po príbuzných a popriať šťastlivé sviatky. Prišli aj k nám. Rodičia nám zvykli hovoriť, že: kto sa vydrží postiť do oplátky, uvidí zlatú krokvu (alebo malého Ježiška). Cez deň sa jedlo veľmi striedmo a mnohí dospelí sa postili až do slávnostnej večere – vtedy sa každý najedol dosýta – z čoho tiež vznikla Štedrá večera.

Na Štedrý deň sa používala nová brezová metla a nová vareška na zásmažku. V podvečer gazdiná pripravovala stôl. Naň položila po niekoľko zrniek obilia i strukovín a tiež drobný peniažtek (neskôr sa dávala u šupinka z ryby), aby bola v dome hojnosť. Na stôl položila sito s dopestovaným obilím (jačmeň, pšenica, raž, ovos) a strukovinami. Na slamienke boli naukladané jablká, hrušky, orechy, sušené slivky a štiepky. Tieto produkty mali symbolizovať budúcu hojnú úrodu. Na stole bola hrubšia svieca a nechýbal ani pohár s medom a vianočné oblátky. Taktiež na stole bola calta alebo ščedrák (štedrákový koláč – dva koláče s orechovou plnkou spletené do kruhu), ktoré sa však mohli zjesť až na deň sv. Štefana.

V mnohých rodinách doteraz pretrvávajú mnohé zvyky z minulosti. Napríklad okolo nôh sa opáše reťaz, aby rodina držala pospolu. Na zemi pod stolom položená sekera má symbolizovať pevné (železné) zdravie prítomných. Pred večerou gazda s gazdinou obišli dvor, maštaľ, chlievy a tieto priestory pokropili svätenou vodou – na štyri svetové strany. Tento akt mal zabrániť prístupu zlým duchom a bosorkám, ktoré mohli spôsobiť, že sa kravám stratilo mlieko. Dobytok okrem pokrmu dostal i kúsok posúcha z postruženu (upečené cesto vyškrabané z koryta pri pečení chleba) s pridanými šípkami, aby boli zdraví. Kohútovi i psovi dali cesnak, aby boli ostrejší, jedovatejší. Po obídení hospodárstva pokropili všetky miestnosti v dome a nakoniec vošli do izby s pozdravom: „Pochválen buď, Pán Ježiš Kristus. Vinšujeme vám, aby vám dal Pán Boh zdravjá, ščastjá, hodne Božského požehnanjá, a po smrti kráľovstvo nebeské“ (všetci odpovedali: „Amen“). Samotná večera začala o šiestej hodine večer. Miesto petrolejky bola zažatá svieca, ktorá pomáhala svojím mihotaním vytvoriť zvláštnu čarovnú atmosféru – a tá zostala v povedomí každého až do staroby. Zásadou bolo, že každý musel zjesť, aj keď iba za lyžičku, z každého jedla. V tento večer sa každý snažil byť pri stole. Ak náhodou niekto chýbal, na stole mal tanier, lyžičku a voľné miesto pri stole. Jedlo sa zo spoločnej misy, pričom prednostné právo mal hospodár, ktorý naložil prvú lyžičku z každého jedla do obilia v site, určeného pre hydinu na sv. Štefana (aby sliepky dobre niesli vajcia). Gazdiná podala každému vianočnú oblátku s medom a dievčatám urobila na čelo krížik (aby ich chlapci ľúbili). Prvým jedlom bola fazuľová, hrachová alebo cícerová polievka, nasledovala hríbová alebo slivková omáčka a nakoniec boli pupáčky s makom (drobné buchtičky z kysnutého cesta s lekvárom). Podávali sa tiež varené slivky posypané s makom. Nechýbala ani ježiškova (krupicová) kaša s cukrom a škoricou. Po večeri gazda každému rozkrojil jablko, ktoré podľa vzhľadu malo symbolizovať zdravie alebo choroby. Podobne sa robilo i s orechmi.

K vianočnej nálade neodmysliteľne patrí vianočný stromček, ktorý bol ovešaný pozlátenými orechmi (natretými bronzom), jabĺčkami, ozdobami vyrobenými zo zemiakov, zabalených do pozlátka (staniolu), prípadne z karamelových kociek (upáleného a stuhnutého cukru).

Po večeri sa chodilo pod okná spievať koledy. Navštevovali sa susedia alebo príbuzní. No najpôsobivejšie boli spevy detí chudobných rodičov, ktoré si spevom vlastne prilepšili, lebo v každom dome ich niečím obdarovali (Narodil sa Kristus pán, Povedzte nám pastuškovia).

Vyvrcholením dňa bola utieren (polnočná sv. omša), ktorá bola obzvlášť čarovná, najmä keď krajinu pokrývala snehová prikrývka.

Božie narodenie • 25. december

Najväčší vianočný sviatok oslavovaný ako deň znovuzrodenia Slnka ustanovila vo 4. storočí kresťanská cirkev za deň narodenia Krista (Narodenie Ježiša Krista, Narodenie Pána, slávnosť Narodenia Pána, sviatok Narodenia Pána, sviatok Božieho narodenia, Prvý sviatok vianočný, zastarano Boží hod, Svätá noc).

Prelínajú sa v ňom predkresťanské predstavy o znovuzrodení slnka so stredovekým cirkevným kalendárom, podľa ktorého bol 25. december považovaný aj za Nový rok. V tradičnej kultúre sa k nemu viažu praktiky mágie počiatku. Podľa poverových predstáv mala významnú funkciu voda, ktorou kropili dom, umývali sa v nej, vkladali jablko, peniaz či chren, aby si zaistili zdravie, bohatstvo a silu. Napr. v Kubrej ráno gazdiná vložila do lavóra kúsok oplátky a peniaz – šesták. Každý člen rodiny sa musel v tejto vode opláchnuť. Gazda potom šesták vhodil v kostole do zvončeka a vodu vylial na miesto, kde sa nechodilo. Na Božie narodenie sa nesmelo chodiť z domu do domu na návštevy, nesmelo sa ani zametať, ani „slíže sa nesmeli krájať“, strava bola z predchádzajúceho dňa a pod. V tento deň mala byť rodina pospolu, rozjímalo sa a spievali nábožné piesne, hlavne tie sviatočné ... Výnimkou bolo vinšovanie mladých zdravých chlapcov skoro ráno, nazývané polazovanie.

Štefan • 26. december, II. sviatok vianočný

Svätec, kresťanský diakon žijúci v Jeruzaleme, v roku 33 umučený kameňovaním; patrón koní. Jeho atribútmi sú palma a hromada kamenia. Roľnícke obyčaje, obsypávanie zrnom a vinšovanie, cirkev prijala a vysvetľovala ako pamiatku na ukameňovanie svätca. V tento deň sa ľudia a kone brodili v snehu alebo vode, aby boli celý rok zdraví.

Zo Ščefánskych zvykov v Kubrej

V Kubrej bol taký zvyk, že sa chodilo na „Ščefánsku vodu“. Do polnoci mali dievky aj mládenci zakázané schádzať sa. Ani s kvitom mládenci nesmeli chodiť. Ak sa stalo, že porušili tento príkaz a šli na vodu skôr ako o polnoci, dievky museli za trest kúpiť sviece do kostola a mládenci až 5 kg sviec... Pred kostolom sa dievky po dve, tri poschádzali a spoločne s fľašami v ruke šli na „kyselú vodu ščefánsku“ (kyselka v Kubrej pri Trenčíne). Niekedy na vodu s dievkami išli aj mládenci s harmonikou. Po ceste, aby im rýchlejšie ubiehala, spievali rôzne piesne, ba aj koledy... Keď prišli ku kyselke, dievky zvykli do nej hádzať kúsok koláča, oplátky a pod. To preto, aby vraj „voda vedela, že je veliký svátek“. Po nabratí vody sa pobrali domov. Hneď ako dievky prišli domov, pozametali izby a poutierali prach, zakúrili do sporáka a pobrali sa spať, čo bolo okolo tretej hodiny nadránom. Mládenci zvykli ráno okolo piatej hodiny potme brodiť kone v potoku, aby boli zdravé, nemali vošky a iné neduhy.

VINŠ: „Vinšujem vám, vinšujem v deň svatého Ščefána, narodenie Krista Pána, aby vám dal Pánbo zdravie, ščastie, hojné božské požehnanie a po smrti kráľovstvo nebeské a všecko dobré, čo si ot Pána Boha žádate. Pochválen Pán Ježiš Kristus...“

Zo Štefanských zvykov v Trenčianskej Turnej

Zvykom tohto dňa bolo nakŕmiť hydinu z odložených štedrovečerných jedál, aby dobre niesla vajcia. Taktiež sa v tento deň rozkrájal a zjedol „ščedrákový“ koláč. Tí gazdovia, ktorí mali kone, „rajtuvali“ s nimi po potoku, že vraj, aby boli bystré a pekné. Keď však bol zamrznutý potok, tak ich preháňali v snehu po dvore. Mládenci aj dievčence vstávali včas ráno a šli sa umyť do snehu alebo do potoka. Na tento deň sa nevzťahovali také prísne obmedzenia ako deň pred ním. Aj atmosféra v rodinách bola veselšia, uvoľnenejšia. Rodiny sa navštevovali, vinšovali si. Doobeda sa chodilo do kostola a popoludní sa konali zábavy v domoch, kam sa chodievalo na priadky. Zabávalo sa pri heligónke, muzike do samého rána. Veď štefanská zábava bola prvá po advente a organizoval ju mládenecký richtár.

„Vinšujem vám v deň Svatého Ščefána, narodenie Krista Pána,

aby vám dal Pán Boh ščastie, zdravie, hojné božské požehnanie

a po smrti kráľovstvo nebeské a všecko dobré čo si od milého Pána Boha žádate.

To vám všeckým vinšujem!“

Sv.  Ján, apoštol a evanjelista • 27. 12.  (1. storočie, význam mena Ján: Boh je milostivý (hebr.), svätec, najmladší z dvanástich apoštolov, šíriteľ kresťanstva v Judei a Malej Ázii.)

Ľudia sa všemožne usilovali tento sviatok zasvätiť. V tento deň sa nesmelo vyšívať, priasť, ísť do hory na drevo. Menšie práce po dome sa aj vykonávali, kone sa však v ten deň nikdy nezapriahali.

Mláďatká • 28. 12.  (Pamiatka Betlehemských detí)

Na ovocné stromčeky sa zvykli viazať slamené proviesla, aby úroda ovocia bola bohatá. V tento deň vyniesol gazda slamu spod stola, narobil z nej povriesla a obväzoval nimi ovocné stromy, aby dobre rodili a mali veľa mladých výhonkov. Izba sa zvykla pokropiť vodou, ktorá stála za stolom od Štedrého dňa. Z domu vyniesli „posviatočné“ smetie a vysypali ho k ovocným stromom, aby mali ovocia ako smetí. V tento deň si ľudia taktiež spomínajú na nevinné detské obete, preto sa Sviatok mláďatiek oslavuje ako spomienka na nevinné detské obete kráľa Herodesa, ktorý nechal v Betleheme a jeho okolí povraždiť všetkých chlapcov mladších ako dva roky.

Pranostika: „O mláďatkách i deň sa omladzuje.“

Silvester • 31. december (starý rok, babí deň)

Posledný decembrový deň je v rímskej liturgii zasvätený pamiatke pápeža Silvestra I. a má aj symbolický význam. Pápež Silvester I. vládol v čase, kedy skončil vek divokého prenasledovania kresťanov a začal sa nový vek. V stredoveku považovali oslavy prichádzajúceho roku za pohanský zvyk, preto oslavy 1. januára v roku 567 náboženskí hodnostári zrušili. Zatiaľ posledná zmena kalendára nastala v roku 1567.

Poslednému dňu v roku sa kedysi hovorilo aj „starý rok“ alebo „babí deň“.

V KUBREJ NA SILVESTRA

„Mládenská kolada – chodenie s koláčom“ – v posledný deň starého roka chodili Kubrania do kaplnky „zavreť starý rok“. V kaplnke sa schádzali mladí aj starí popoludní medzi 4.–5. hodinou, po zvonení na večer. „Nastrojené“ ženy a dievky sa hneď po skončení pobožnosti zhromažďovali na „prásku“. Možno sa vám to bude zdať neobvyklé, no v Kubrej  sa na Silvestra konala tak ako kedykoľvek inokedy, len s takým rozdielom, že v ten večer sa nikdy nepriadlo, takže sa nenosili praslice a kolovraty, ale iba nite na vyšívanie a šitie rôznej domácej bielizne a plátno. Čo sa týka tanečných zábav, tak tie nikdy nebývali. „Práska“ na Silvestra začínala o niečo neskoršie, tak okolo 7.–8. hodiny – po pobožnosti a spoločnej večeri. Mládenci, tak tí sa povinne schádzali „kerí dali na liter“ na čele s mládeneckým richtárom v krčme u Žida tiež okolo 7.–8. hodiny. Potom mládenecký richtár poslal jedného z najmladších domov pre čisté, oprané vrece a k dievke, „kerá bola vedúca šeckých“ po koláč. Dievky si medzi sebou určili jednu, ktorá bola povinná upiecť veľký okrúhly koláč o priemere asi 60–70 cm. Keď mládenec vzal z domu, čo bolo treba aj od dievok koláč, vrátil sa späť a medzitým prišiel do krčmy aj harmonikár. Na mládenca sa čakalo vonku pred krčmou, spievajúc nejakú pieseň. Keď už boli všetci prítomní, zoradili sa pred krčmou do 3–4 radov, „celú širinú“, harmonikár musel ísť v prvom rade v strede s mládeneckým richtárom. Sprievod mládencov sa hýbal od krčmy dolu dedinou, na jej dolný koniec, do domu, kde bola najnižšie práska, vždy so spevom a taktiež vždy začínali na dolnom konci dediny „proti prúdu poteka“. Najčastejšie si spievali: „Keď si ja zaspievam, hore po dedine, /:nejenna panenka hore hlávku zdvihne:/. Hore hlavu zdvihne, do okna sa díva, čo je za šuhajka, keť k nám nechodieva“ alebo „Svieť mi jasný mesáčku, svieť mi na mú cestičku, vy hviezdičky vy ste malé, vy ste mi vždy svietievali, keď som šlapal cestičku“. Keď ako prvý mládenecký richtár vstúpil do pitvora – „odchýlel“ dvere do izby, kde sa konali priadky a spoločne s harmonikou začal spievať „vlastnú koledu“. „Nastal nám deň veselý jesto z Panny čistej narodel sa Syn Boží. Preto aj my na zemi zdajme chválu jemu se všemi andelmi. Svieť nám sunko aj mesác aj hviezdy nebeské slúža nám časy své.“ Po odspievaní celej „koladovej piesne“ vstúpili všetci mládenci medzi ženy a dievky. Mládenecký richtár napísal na hradu povaly „trojkrálovú griedu“ – tri písmená, znak kolady „GMB“. Zatiaľ čo písal, mládenec s koláčom povyberal od všetkých dievok po tri šestáky. Obnos musela dať každá dievka. Peniaze potom odovzdal mládeneckému richtárovi, „kerí mal vždy kasu“.  Niekedy sa stalo aj to, že sa dievky schovali a koláč mládencom nepripravili. Ukázali sa len na práske. Vtedy si mládenci vedeli ľahko poradiť. Vzali „podušku konskú“ a vložili do vreca a tú nosili namiesto koláča. Vtedy po skončení koledovej piesne v pitvore domu spievali aj tú istú pieseň koledovú, upravenú ako výsmech dievky: „Nastal nám deň veselý, dievky sa nám skovali, koláča nám dali“. Po skončení koledy „ve šeckých práskových domoch“ v dedine sa vrátili mládenci znova do krčmy, ak bola ešte otvorená. Mládenecký richtár za „vybraté peňáze kúpel tolko kvitu, kolko bolo treba pre mládencov“ a dvoch z nich poslal do najväčšej izby v dedine, aby pripravili „hráte“. S kvitom zašli vždy len tam, kde mali v dome dievku, kde potom rozkrájali koláč, ktorý dostali od dievok a „zajédali si s páleným“. Po skončení koledy aj s „kvitom“, najčastejšie okolo polnoci, sa so spevom pomaly poberali domov. Pred kostolom, v strede dediny, si zaspievali ešte nejakú pieseň na „dobrú noc“ a rozchádzali sa. Tí, ktorí mali frajerky, nezabudli na svoju povinnosť „ísť na vohľady“ a tí, ktorí ešte frajerky nemali, rozišli sa spať.

Nový rok • 1. január

Tmavá noc predáva moc svetlému dňu, s čím sa spája: „Na Nový rok o slepačí krok“. Taktiež tu platili rôzne magické úkony, priaznivé veštby, že už noc po Silvestri a nový deň majú zvláštnu moc a teda aj vplyv na celý rok. Hovorilo sa: „Ako na Nový rok, tak po celý rok“. Jednoducho povedané: novoročné obrady a rituály mali odhaľovať budúcnosť, chrániť od pohrôm, prispieť k blahobytu a priniesť šťastie.

Traja králi • 6. január alebo sviatok zjavenia Pána

V cirkvi sa slávi oddávna. Je to označenie troch mudrcov, ktorí prichádzajú od východu a bližšie sú opísaní v Evanjeliu podľa Matúša. 

Gašpar, Melichar a Baltazár, aj keď sa tieto mená objavujú až neskôr, rovnako ako označenie za kráľov,  v podstate to boli prví pohania, ktorí uverili v Ježiša a neskôr boli považovaní za svätcov.

TRI KRÁLE v Kubrej pri Trenčíne (čerpané z rozprávania tetiek z Kubry, kde som účinkovala vo folklórnej skupine, ako aj z publikácie Rok v kubrianskych zvykoch).

Starí Kubrania mali takmer na každú hodinu vianočných sviatkov nejaký pekný zvyk.

V Starej Kubrej veselá vianočná nálada neprestávala až do sviatku Troch kráľov (6. január).

V deň na Tri krále popoludní a podvečerom chodili dievčence (10–13-ročné) spievať popod okná domov a najmä tam, kde mali dospelých mládencov. Bol to tiež akýsi druh koledy. Pod oknami spievali určenú trojkráľovu pieseň: Išli tri krále od východu, ale aj vianočnú pieseň S Panny Pán Ježiš je narodený. Keď dievčence vyspievali pod oknami všetky slohy oboch piesní a nikto nevychádzal z izby dávať darček (grajciar, sušené slivky, hrušky, sušené „ščiepky“, koláč a podobne, tak zaspievali ešte jednu príležitostnú pieseň Dajte nám len dajte, čo nám máte dať. Na záver, po odspievaní všetkých troch piesní ešte pozdravili „Pochválen Pán Ježiš Kristus“ a nikdy nezabudli dodať „Dajte friško, lebo ozábe“.

Keď dievčence vypovedali všetky doma naučené „formality“, vyšla von gazdiná s koláčom alebo iným darčekom a odovzdala im ho so slovami: „Keď ste tak pekne spievali, tu máte pár hrušék sušených, kúsek koláča, grajcar, lebo moc toho nemáme, ale vďačne vám dáme.“

Dievčence vždy poďakovali za darček, ako im doma prikázali: „Pánbo zaplať a požehnaj“.

Popod okná chodili najčastejšie „spievať“ po dve, tri dievčatá, z ktorých jedna nosila malý „košíček na dostatek“. Väčšinou to boli sestry, najlepšie kamarátky – susedky. Takýchto trojíc bolo niekedy veľmi veľa (často aj desať). Niekedy, keď bola „hrube lakomá“ gazdiná, sa na to hnevala, ba im aj vynadala.

Keď „pobehali šecky domy a pospievali pesničky“, vrátili sa domov. „Dostatok“ si rozdelili medzi seba presne na toľko dielov, koľké spievali. Ak mali doma mladších súrodencov, tí sa už nemohli dočkať na moment, kedy sa vo dverách zjavia „speváčky“ a donesú im nejaké „dobroty“. Nazbierané „grajciariky“ odovzdávali deti rodičom, ktorí im za ne kúpili rôzne potrebné veci.

A na záver:

Vinšujeme vám ščaslivé a veselé svátky,

aby ste mali mlieka plné látky.

Aby vám dal Pánboh zdravia dobrého

a po smrti královstva nebeského.

To vám všeckým vinšujeme.

Jaroslava Kohútová

Použitá literatúra:

BAGIN, Emil: Rok v kubrianskych zvykoch. Trenčín: T-EXPRES 1993.

HORŇÁK, Rudolf: Trenčianska Turná – Monografia obce, 2. časť. Liptovský Mikuláš: TeLeM 1999.