ŽATVA a DOŽINKY

„Bože nás požehnaj, všetko nám dobre daj,

napredek i zdravie, božie požehnanie.

Bože nás požehnaj, aj Panna Mária,

by naša robota, daromná nebola...“

Žatva (zastarano aj žeň alebo žne) bola vyvrcholením prác na poli (jún – september). Pre jej náročnosť sa ľudia snažili vykonať ju čo najskôr, respektíve v dobrom počasí. V dávnej minulosti sa kosilo len ručne. Bolo to veľmi náročné, fyzicky namáhavé, a preto si žatva vyžadovala dobrú organizáciu. Pomocou kosáka žnica odoberala koscovi klasy obilia. Na seba kládla kôpky „hrste“, toľko, čo zobrala naraz do rúk, kládla ich na seba a tie potom muž do „snopa“ previazal špagátom „provieslom“. Snopy ukladali na seba do „krížov“, ktoré čím skôr odvážali blízko stodoly, kde obilie mlátili. V roľníckych rodinách si navzájom pri žatve vypomáhali a na väčších gazdovstvách najímali aj žencov. Z rozprávania mojej mamy viem, že do Trenčianskej Turnej chodili robiť „na majer“ aj počas roka zo Súče a predtým aj Hornáci z okolia Púchova a Handrbulci z nemeckých rodín od Prievidze. Po skončení žatvy sa obilie mlátilo. V dedinách mali na to pojazdné zariadenie – mláťačku. Nie každý mal svoju mláťačku, tak si ju požičiavali, respektíve mašinisti chodili mlátiť ľuďom obilie podľa dohovoreného poradovníka. Ten, čo prišiel na rad, si priviezol mláťačku koňmi a taktiež motor na jej pohon, ktorý býval najskôr na drevo, až potom na benzín. Kým sa naplnili vrecia obilným zrnom, viacerí ľudia pri mláťačke vykonávali rôzne činnosti. Hrabalo sa drevenými hrabľami, vysušené snopy sa mlátili v mláťačke, slama sa ukladala do kozla. Vrecia plné obilia odoberali, viazali, nakladali na vozy, zvážali do sýpky na dosúšanie a potom odvážali do mlyna. Ručne, cepmi sa mlátila iba raž, ktorej nepolámané steblá boli potrebné na zhotovovanie provjésel a do strožkov v posteliach. Ľuďom na veľkostatkoch pieseň, vo voľných chvíľach aj tanec pomáhali pri práci prekonávať únavu, a tak vydržať v neľahkých podmienkach od skorej jari cez leto až do neskorej jesene.

Obecné dožinky „obžinky“ sa považovali za slávnosť po skončení žatvy. Ich pôvod je už v predkresťanských dobách, kde sa hospodárska prosperita pripisovala nadprirodzeným silám. Na poliach sa zvykli nechávať posledné klasy zrelého obilia, ktoré mali zabezpečiť bohatstvo roľníckym hospodárstvam v nasledujúcom roku. Posledný snop mal byť ťažký a veľký. Zrno, ktoré zostalo z najkrajších zožatých klasov, z ktorých sa uplietol dožinkový veniec alebo kytica, sa na jar zvyklo primiešať do osiva. Funkcia dožiniek sa však postupne z magickej menila na ďakovnú a oslavnú. V dedinách sa začali „obecné dožinky“ organizovať po prvej svetovej vojne. Po skončení žatvy, mlatbe bývali dožinkové slávnosti najmä u pána majetku v majeri a mali ohlas v celej dedine. Vyobliekaní kosci a žnice niesli vyzdobené, ručne upletené vence z najkrajších klasov obilia, ozdobené poľnými kvetmi do správcovho, gazdovho, prípadne richtárovho domu na ozdobenom voze so spevom, kde mu ho slávnostne odovzdali a on ich za to pohostil. Dožinkový veniec zavesil pod strechu domu, kde zostával až do jari.

Po kolektivizácii súkromného poľnohospodárstva v druhej polovici 20. storočia, začali na Slovensku usporadúvať dožinky obecné jednotné roľnícke družstvá. Bolo to vždy v prvú septembrovú nedeľu. Aj v jednotlivých krajoch mali takýto základ centrálne organizované dožinky v jednotlivých krajoch, ako aj celoslovenské dožinkové slávnosti v Nitre.

Milí pani v mene Božom prichádzame k vám,

tento vjéneček žatevní,

darujeme vám,

vi ho z lásky prímite,

za nás sa nehanbite,

dá vám Pán Boh požehnanje na tomto svete.

Tento vjeneček je vití

z fšeljakích kvetí,

z ovsa, raži, ze pšenice,

taktjéš aj z viki,

makovjénka na nom je,

zlatom pozlátená je,