Fašiangy

„Fašangy, Turíce, Veľká noc ide, kto nemá kožucha, zima mu bude.

Ja nemám, ja nemám, len sa tak trasiem, dajte mi slaniny, nech sa vypasiem.

Hentam nám nedali, tuto nám dajú, zabili komára, slaninu majú.

Fašangy, fašangy, fašangovníci tancujú mládenci v našej ulici.

Tancujú, tancujú aj pekne hrajú, podme ta, podme ta, na nás čakajú.“

Moji rodičia dodnes tvrdia, že fašiangy patria medzi najkrajšie dni a zábavy. Sú odjakživa jedným z najkrajších a vari najbohatších zvykov v obciach, ktorým sa končieval celý zvykový rok. Svoje nesmierne choreografické bohatstvo majú aj ako mládenecký zvyk. Veselosť, spev, zábavy, zabíjačky, svadby, neutíchali počas tohto celého obdobia. Napríklad v Kubrej bola samotná fašiangová nedeľa akýmsi bezprostredným úvodom do veselej nálady a slávnostná fašiangová nálada začínala popoludní. Akousi predohrou v starej Kubrej bol zvyk vitia „fašánkových“ pier. Už týždeň vopred dievky zháňali pekné veľké husie perá – „brká“ na „fašánková perá“. Každá dievka pero zhotovila svojmu milému a poslala mu ho po chlapcovi vždy v sobotu pred fašiangovou nedeľou. Mládenci, tí sa tiež nedali zahanbiť a svojmu dievčaťu poslali kožmanický ručník alebo nejakú peknú vyšívanú stuhu na zásterku. Okolo tretej hodiny v nedeľu popoludní zahrali muzikanti pred krčmou „marš“, a tým sa vlastne začali samotné fašiangy. Mládenci boli sviatočne oblečení s fašiangovým perkom za klobúčikom „tralaláčikom“. Dievky prichádzali postupne jedna po druhej. „Za svetla“, cez deň tancovali v kole len mládenci – najlepší tanečníci. Ostatní postávali v krčme alebo sa medzi sebou bavili, spievali si a niektorí sa pri pulte „častovali“ hriatym. Preto sa stalo, že v kole tancovali len dva, tri páry. Muzika patrila vždy len mládencom, pretože oni platili muzikantov a tí poslúchali len mládeneckého richtára. V kole sa najčastejšie tancovali čardáše, polka, valčík a najmä mazúrka. V nedeľu trvala muzika vždy do polnoci a tak ako pochodom začala, napr. „Ej, na tom našom kamenci, rúbali sa tam mládenci. Ej, tak sa oni rúbali, až sa oni k nám dostali“, tak aj pochodom skončila (pochod je vlastne marš). Mládenci, ktorí mali pri sebe milú, museli ju „vystrojiť“ domov a vlastne hneď zostávali na vohľadoch. Ostatní si ešte na dobrú noc zaspievali nejakú pesničku a rozišli sa spať. Tetky z Kubrej mi rozprávali, že vraj v krčme bola viac ako 100-ročná pec aj so šporákom. Bola murovaná a pomerne veľká. Preto sa na ňu skoro pri každej muzike „vyteperili“ staré baby a odtiaľ pozorovali, ako sa mládež v krčme baví a ešte im tam bolo aj príjemne teplo. Niet divu, že sa im „z hanbálku“, ako vravievali starí Kubrani, kde sedávalo aj päť, ba i viac starých báb, nechcelo ísť preč, keď mali celú krčmu ako „na dlani“ a ich pozornosti neušla ani tá najmenšia vec, ktorá sa tam odohrala. Preto ich mládenci už večer vyháňali z krčmy domov. Keď sa zdráhali, tak im mládenci nasypali na šporák papriky a vtedy ženy chtiac-nechtiac, s nadávaním a obrovským kašľaním utekali, po jednej sa vytratili z krčmy. A takto zábavy, jedenie, pitie, hodovanie, veselenie sa, tancovanie pokračovalo ďalej... a čo bolo v starej Kubrej potom?

    
Tancovanie „pre konope“ (obchôdzka „fašangárov“) – temperamentný, rýchly vrtený tanec dovysoka, „vyskacuvaný“, aby konope vysoké narástli

Pochovávanie basy

Chodenie s klátom

Obchôdzka „fašangárov“ po dedine a utorková muzika pred Popolcovou stredou

Keď „Škaredá streda“ uzamkne v dedine veselosť, utíchne muzika, harmonika i krčma. Pochovaním basy sa dá bodka za každoročnou fašiangovou veselosťou. Ale nebudem predbiehať udalosti. Starí ľudia dodnes tvrdia, že práve fašiangy patria medzi dni plné zábav, hojnosti a veselosti. Nezaobišli sa bez chodenia „fašangárov“ po domoch, zvané „pre konope“. Bolo treba zavinšovať gazdinej, aby úroda, konope pekne narástli, vytancovať dievky v dome, získať ošítku jačmeňa do vreca, vajcia na praženicu, na pálenku, nastoknúť niečo na ražeň i čosi „do basy", aby bolo z čoho uhradiť fašiangovú muziku. Samotné tancovanie „pre konope“ je starým zvykom vo väčšine obcí na Slovensku. Najlepšie som s ním bola oboznámená počas môjho účinkovania vo folklórnej skupine Kubra. Muzikanti spolu s mládencami chodia po dedine a zastavia sa pred každým domom, kde majú dievku a hrajú „pre konope“. Tanečníci musia dievča a niekedy aj samotnú gazdinú dobre vyvrtieť a vyhadzovať dovysoka, aby konope vysoké narástli. Tancuje sa „sellácka – vyhadzuvaná". Tetky na skúškach v Kubrej mi hovorili, že v najstaršej Kubrej sa začínalo len v pondelok napoludnie vždy na dolnom konci dediny a končilo sa v strede dediny. Ej, veru nejednému dychárovi vtedy nielen prsty, ale aj „hubi primŕzali“. 

V utorok sa pokračovalo tam, kde sa v pondelok skončilo. Počula som, že vraj dievka tancovala aj bosá, nie v papučiach, pretože konope by boli pupencové. Nesmiem bez povšimnutia obísť aj jeden veľmi pekný zvyk, ktorý zanikol veľmi dávno. Totiž, ak v pondelok aj v utorok prišla dievka do krčmy oblečená v bielom rubáši, znamenalo to, že „rodičie pusťá muziku“, t. j. muzikantov aj mládencov zavolajú dnu a pohostia ich vo vnútri v izbe. Tohto momentu si musel všímať najmä mládenecký richtár, aby vedel usmerniť „obchôdzkárov“ (muziku aj mládencov), do ktorého domu musia vojsť dovnútra, pretože sa niekedy stalo, že v bielom rubáši prišli oblečené aj dve-tri dievky naraz z jedného úseku, kadiaľ sa v ten deň „pre konope“ tancovalo. V ostatných prípadoch sa tancovalo len vonku pred domom. Nikdy sa nesmelo stať, že by taký dom obišli, pretože by to bola najväčšia urážka pre celú rodinu. Keď už v utorok skončili obchôdzku, tancovanie „pre konope“, vrátili sa do krčmy okolo 18.00 hodiny, kde pokračovala zábava mladých. Postupne sa v kole objavil aj nejaký ten „ženáč“ či vydatá žena. Všetci spolu tancovali mazúrku – Na to som k vám prišiel, špacírpolku – Kačička divoká, židovskú alebo trcanú polku, hrozenú – Keď som išiel ven z Prahy, sellácku (na kúby) – v Orechovom zvonili, sellácku-vyhadzovanú-fašánkovú – Niečo pre konope, občas nejaký starý valčík, polku a pod. Večer okolo desiatej hodiny zábavu začali preberať ženáči, čo znamenalo, že pánom muziky nebol mládenecký richtár, ale jeden zo ženáčov – niekdajší mládenecký richtár. Mládenci sa bavili aj naďalej, s tým, že nemali ďalšie práva, a poslúchali ženáčov. Medzitým však mládenecký richtár musel vyplatiť muzikantov a zábava pokračovala do polnoci...

Pár textov z piesní:

Niečo pre konope, niečo pre len, niečo pre baštrnák, niečo pre chren.

Za nič dievča nestojí, keď mu ročky prejdú, keby malo sto zlatých, ešte sa mu zejdú.

Každá dobrá gazdiná, kerá má dve dievky, jedna pase kurence a tá druhá sliepky...

Fašánek, fašánek, moj milý pane, dajte mi slaniny jako dve dlane.

Hentam nám nedali, tuto nám dajú, komára zabili, slaninu majú...

Pod šable, pod šable, aj pod obušky, šetko my bereme aj plané hrušky...

Už sa fašang kráti, už sa nenavráti, staré baby klajú, že sa nevydajú  

a mládenci s nima, že sa neožeňá...

Pochovávanie basy

V utorok sa končí obdobie zábav a veselosti – fašiang. Utíchne muzika, harmonika i krčma. Presne o polnoci muzikanti v Kubrej hrávali pochod a vykonali najslávnostnejší a zároveň najsmutnejší akt na koniec fašiangov – pochovanie basy. Samotný akt mal veľkú vážnosť, preto ho vždy vykonával jeden z najstarších a najváženejších občanov. Nesmel chýbať farár, ktorý si dával na seba niečo čierne, organista oblečený v kabani a mendíci, ktorí mali oblečené biele košele naruby. Basu (B-bas alebo kontrabas podľa muziky, aká hrala), ktorú položili v strede krčmy na dve stoličky pokropili, vypili pri nej fľašku pálenky a začali spievať... V miestnosti zhasli všetky petrolejové lampy a svietili iba dve-tri sviečky okolo basy a určený chlap – spevár, ktorý spieval vždy sám, začal vlastný obrad pochovávanie basy. Spieval predpísanú pieseň, ktorá sa dedila z pokolenia na pokolenie smútočným tónom a s dôstojným chovaním. Po odspievaní všetkých „obradných“ piesní sa pochovávanie basy skončilo a prítomní sa rozchádzali domov. Počas celého 40-dňového pôstu sa nesmelo hrať na žiadnom nástroji. Až do Veľkej noci utíchla všetka veselosť.

V skratke zopár textov:

O lóres, dolóres, naučá ťa v pekle móres.

Keby si nebola pila pálené s rozolišom, neboli by sme pret teba prišli s čiernym krížom.

Čera sme s tebú hrali šecci a neskám ti už horá sviečky.

Ach, ty basa naša, tancovala pri tebe šecká chasa...

Nastáva nám ludie, smutná hodina, už nám naša milá basa umiera.

Umiera, umiera, kde duša pójde, takú prechlastanú Peter nepríme.

Kubranské dievčence nenariekajte, radšej si mládencov vácej všímajte.

Prestaňte mládenci chodiť na vidiek, na vaše bolesti je aj v Kubrej liek.

Aj vy, staré baby, od vás sa lúčim, všetkých starých vdovcov vám tu poručím.

Neroňte tak slzy, neplačte nahlas, však tí starí vdovci pójdu len za vás.

Aj vy starí lumpi, zbohom vám dávam, zbytok páleného vám zanechávam.

Už ide do hrobu, nechce sa jej žiť, než ju pochováme, dajme jej napiť.

S bohom tu spočíva,j basa premilá, aby si sa k Velkej noci vzbudila.

„Chodenie s klátom“ – v Kubrej na „Škaredú“ – Popolečnú stredu

Popoludní a niekedy aj dopoludnia zvykli mládenci zapriahnuť koňa do voza, ktorý však nikdy nebol poriadne „zložený“. Zvykla chýbať rebrina, jedna doska, bočnica a všeličo iné...

V prípade snehu sa zapriahalo do saní. Mládenci si zvykli posadať na voz (aj keď bol pôst, s jemným spevom so sprievodom harmoniky) a išli po domoch zberať vrecia s jačmeňom, ktoré najatý muž nechal poloplné po domoch počas fašiangovej obchôdzky. Potom toto obilie predali. So spomínaným „klátom“ sa chodilo večer vo sviatočnom oblečení. Bola to v podstate taká ovenčená, nastrojená hračka – koník, s ktorým vošli do každého domu, kde sa konali priadky. Zaspievali nejakú pieseň a každá dievka, ktorá bola prítomná, zaplatila predpísaný poplatok, dva šestáky. Potom niektorú z nich posadili na klát, že vraj, aby cez pôst sedela a netancovala... No a tomu vraveli „chodené s klátom“. Keď mládenci toto chodenie s klátom skončili, za peniaze, ktoré dostali za obilie od dievok, nakúpili v krčme kvitu a išli s ním do domu niektorej dievky, kde to mali povolené od gazdinej...

Kubra je moja najobľúbenejšia „srdcová“ lokalita, kde som strávila viac ako 10 rokov v DH Kubranka a vo FSk Kubra. Veľa som sa pri nich naučila v oblasti tradičného folklóru.

Jaroslava Kohútová

Prevažne čerpané z publikácie Emil Bagin: Rok v kubrianskych zvykoch. ISBN 80-967008-0-4.

Publikácia bola vydaná pri príležitosti 60. výročia založenia FSk Kubra v roku 1993.