Jesenné a predvianočné obdobie
V tomto roku pripadá prvá adventná nedeľa na 30. november a mňa čosi „núti“ zamyslieť sa a postáť...
Aspoň na malú chvíľočku zastaviť sa, v nedeľu večer zapáliť prvú adventnú sviečku na adventnom venci a porozmýšľať, uvedomiť si, aké to vlastne bolo v časoch dávno minulých... V časoch, keď sa ešte v rodinách dodržiavalo a uchovávalo množstvo cirkevných či svetských, obyčajných, avšak vzácnych tradícií a aspoň takto si osviežiť spomienky na našich predkov.
Nuž, ak chcete, zastavte sa spolu so mnou pri čítaní týchto riadkov, ktoré som čerpala „z múdrych“ textov od rôznych autorov, kníh, z rozprávania aj mojich rodičov...
Je tu čas, kedy sú dni kratšie a večery dlhšie. Príroda sa pripravuje na zimný spánok. Hovoríme mu štvrté ročné obdobie, ktoré sa začalo jesennou rovnodennosťou. Svoju moc stráca slnko a na krátke obdobie ju prenecháva zimným božstvám. Jednoduchí ľudia sa už dožinkami snažili poďakovať božstvám za celoročnú úrodu, za dary, ktoré príroda dala a ktoré im pomáhali prekonať zimné obdobie, ktoré trvá od Ondreja (30. november) do konca fašiangov, ktorým je Popolcová streda.
Väčšina pohanských zvykov stratila svoj pôvodný význam prijatím kresťanstva, prípadne sa začlenila do cirkevného roka. Avšak tradície ako také sa nedali len tak vymazať, a preto si ľudia pripomínali určité udalosti z raných dôb kresťanstva.
Jesenné zvyky začínali už na sv. Martina (11. november), kedy prichádzal, ako sa vravelo, na bielom koni a to bolo znamenie, že jeseň definitívne končila. V nedeľu pred týmto sviatkom nesmela chýbať na stole vykŕmená pečená „martinská“ hus. Deti sa tešili na prvý sneh, hospodári ukončili práce vonku – poľnohospodársky rok – a gazdinky sa pomaly začali pripravovať na Vianoce. Väčšina prác sa z polí preniesla domov. Gazdiné, dievky, deti ba aj celé rodiny sa stretávali pri driapaní peria, pradení, vyšívaní, tkaní či lúpaní kukurice, rozbíjaní orechov a pod. Prácu si spríjemňovali rozprávaním, spievaním, hrami či inými zábavami, pri ktorých často používali magické praktiky, čarovanie.
V dávnych časoch bol začiatok zimy považovaný za čas, v ktorom nadobúda prevahu zlo nad dobrom. Ľudia verili, že v určité dni sa zvýšenou mierou mohli prejavovať škodlivé činnosti stríg. Preto sa im hovorilo aj „stridžie dni“. Patrili sem: Katarína (25. november), Ondrej (30. november), Barbora (4. december), Lucia (13. december) a Tomáš (21. december). Ochrannými prostriedkami boli rôzne masky a cesnak, ktorý ľudia nielen jedli, ale na dvere ním robili ochranné kríže.
Napríklad na Katarínu (sv. Katarína – patrónka mlynárov, pradiarov, mladých dievčat, ošetrovateliek, univerzít, filozofov, ale aj umierajúcich), by mal vojsť do domu prvý muž, pretože žena by mohla priniesť škody v podobe porozbíjaného riadu po celý ďalší rok. V tento deň sa nesmelo pracovať so všetkým, čo malo kolesá, nemlelo sa v mlynoch, nepriadlo na kolovrátkoch. Vydajachtivé dievky si do črepníka alebo vázičky dali prútik z čerešne a ten každý deň polievali vodou z potoka nosenou v ústach, aby do Štedrého dňa zakvitol, čo znamenalo, že sa dievka môže tešiť na svadbu. V živote roľníkov to bol deň, kedy sa zakončilo pasenie dobytka a začalo sa so strihaním oviec. Taktiež sa konali posledné katarínske zábavy pred adventom, kde poväčšine dominovali ženy, pretože tu platilo akési „ženské právo“, kde si ženy vyberali tanečníkov a mali na starosti celú zábavu.
Na Ondreja dievky potriasali plotmi a tradovalo sa, že z ktorej strany zašteká pes, tým smerom by sa mala dievka vydať. „Plote, plote, trasem ťa, svatý Ondrej, prosím ťa, daj mi tejto noci znati, s kým ja budem pri oltári státi.“ Okrem toho sa lialo roztavené olovo a podľa tvaru, ktorý sa vytvoril pri liatí napr. cez uško kľúča (tvar pušky = poľovník, vojak, kolesa = kolár, mlynár, ale mohol znamenať aj svadobný veniec atď.), sa dievka mala dozvedieť, aké povolanie bude mať jej muž. Preto sa meno sv. Ondreja v ľudových tradíciách spájalo aj s veštbami o vydaji a bol považovaný aj za patróna neviest, ku ktorému sa mladice s dôverou obracali o pomoc. V kostoloch sa slávila pamiatka sv. Ondreja, ktorou začínal nový cirkevný rok a tento známy apoštol Krista otváral aj rok svätcov.
Advent sa začína najbližšou nedeľou k 30. novembru a je to názov pre prvé štyri nedele cirkevného roka, ktorý pochádza z latinského slova „adventus“, čiže príchod alebo očakávanie. Čím sa myslí príchod historický, každoročne sa opakujúci. V kresťanskom chápaní je to čas pokánia, zamyslenia sa nad sebou. Počas tejto doby ľudia žili tajomstvom očakávania príchodu vykupiteľa.
Pekným zvykom bolo v tomto období chodenie na „roráty“ – každodenné sv. omše ku cti Bohorodičky Panny Márie. Začínali sa pred rozvidnením okolo 6. hodiny ráno v kostoloch, kde chodili všetci: ženy, muži, deti, celé rodiny. Radosťou malých a odrastenejších detí bolo zapálenie adventnej sviečky rôzneho tvaru. V kostoloch sa už prvú adventnú nedeľu objavuje typický symbol, „adventný veniec so štyrmi sviecami“, kde sa v každú adventnú nedeľu na ňom rozhorela jedna z nich. Advent sa tiež volal malý pôst. Utíchli, muziky, hlučné správanie sa a nastávalo akési posvätné ticho... So žartom ľudia hovorili, že aj kohúti kikiríkajú ospanlivo a psi tichšie brešú.
Dátum 4. december je vyhradený Barborám. Dievky sa prezliekli „za barbory“. Boli úplne zahalené bielou plachtou a tvár mali prekrytú ručníkom. Chodili po dvojiciach, prípadne štvoriciach s metlou a husacím perom po domoch, kde symbolicky bez rozprávania poometali tanieriky a hrnčeky povešané na stenách. Budúca nevesta sa takýmto spôsobom mohla dostať do domu budúceho manžela a taká nepoznaná spoznať a presvedčiť sa o poriadku, čistote svojho nastávajúceho. „Svatá panna Barborka, včas ráno vstala, do knihi hladela, čo tam videla? Svaté obzori, sviece horeli, komu ich dala, Panne Márii. Abi nás ochránila, pri našej smrti, ked budeme umierat. Amen.“
Ani deň sv. Mikuláš, 6. december, nedal na seba dlho čakať. Po domoch chodili chlapci, mladí muži oblečení ako: svätý Mikuláš, anjel a čert. Kde mali deti, povedali aj jeden z veršíkov, napr. „Deti, ja som Mikuláš, modlite sa Otčenáš, pre dobré deti mám orechi a koláče, pre zlé deti iba korbáče.“ No a tie sa na výzvu buď pomodlili, zaspievali, alebo zarecitovali básničku a po prísľube, že už budú dobré, dostali darček. Deti spievali napr.: „Mikulášku dobrý strýčku, modlím sa ti modlitbičku, zlož si svoju ťažkú nošku, daj nám z tvojich darov trošku, dobrý strýčku Mikuláš, veľa dobrých darov máš.“ Okrem tohto zvyku bolo treba dať si na noc vyčistené topánky do okna a ráno sa v nich objavil balíček, v ktorom boli napr. sušené slivky, jabĺčka, oriešky, veľmi ojedinele nejaký sladký cukrík. Deti sa z toho veľmi tešili s presvedčením, že im to nadelil svätý Mikuláš.
Viacero zvykov je spojených aj s dátumom 13. december a menom Lucia. Bola považovaná za hlavnú bohyňu – strigu a ľudia sa pred ňou chránili rôznym spôsobom, napr. požitím cesnaku alebo samotný príbytok označovali trojkráľovou kriedou nakresleným krížom. Dobytok chránili okiadzaním voňavými bylinami a do dverí dávali oklepok slamy. Nikto cudzí nesmel vojsť v predvečer Lucie do maštale, aby neuškodil – „porobil“ lichve. V tento deň, keďže sa považoval za sviatok žien, sa nesmelo priasť, vyšívať, pretože porušením tohto zákazu by mohla byť žena potrestaná Luciou. Na Luciu sa zvykol zhotoviť tzv. „lucijný stolček“. Zhotovoval sa od Lucie do Vianoc a každý jeden deň sa v tomto období muselo niečo na ňom spraviť. Potom si ho majiteľ „na utiereň“ – polnočnú omšu doniesol do kostola a sediac na ňom, cez Pozdvihovanie, zrazu uvidel – spoznal všetky bosorky. Z kostola sa potom rýchlo ponáhľal domov, aby ho bosorky neroztrhali... Dievky, tie zas v predvečer chodili po domoch zahalené do bielej plachty a tvár mali natretú múkou, aby ich nikto nespoznal. V jednej ruke mali vedro s vápnom a v druhej štetku na bielenie. Ďalšia zas vymetala kúty husacím perom. Toto všetko sa dialo symbolicky bez hovoreného slova. Ďalej to bol zvyk písania 13 lístkov s menom chlapcov a postupne každý deň jeden spálili. Posledný lístok otvorili na Vianoce a zistili meno „vyčarovaného“ chlapca. Ľudová pranostika vraví: „Aké bude počasie od Lucie po Štedrý deň, také bude i v nasledujúci rok od januára po december.“
Na Tomáša 21. decembra sa vinšovalo šťastie, zdravie, Božie požehnanie, úroda, svornosť, láska, úprimnosť, jednoducho samé pozitívne veci. Deti chodili „s oceľou“ a vinšovali: „Doniesli sme vám ocele, aby ste mali hrnce celé, aby sa vám reťaze netrhali, kolesá nelámali...“ atď. V posledný deň pred Vianocami roznášali malí chlapci, školáci po domoch vianočné oblátky, napečené rechtorom, za ktoré dostali malý peniažtek, grajciarik a pre rechtora odmenu.
Celý tento čas pred samotným Štedrým dňom, do ktorého sa sústredilo veľa zvykov a obyčajov (o vianočnom cykle, ktorý trvá v cirkevnom kalendári od 24. decembra do 6. januára, až nabudúce...) mali ľudia prežívať v pokoji, v pohode, v svornosti a v pokoji sa pripraviť na príchod jedného z najväčších kresťanských sviatkov – narodenie Krista Pána.
(A ja verím, že to bude tak aj u vás vo vašich príbytkoch...)
Jaroslava Kohútová
