Od Veľkej noci po Juraja

Po  Veľkej noci do Juraja (24. 4.) bolo zaužívané spievanie jurských piesní vo všetkých trenčianskych dedinách. V tradičnej kultúre sa tento deň pokladá za predel medzi zimou a letom a viažu sa k nemu mnohé pranostiky (napr. pred Jurajom hrmenie znamenalo nepriaznivý rok, alebo nájdený štvorlístok, podbeľ, žaba, jašterica zase mohli mať ochranný účinok alebo mimoriadnu moc ako prostriedok ľúbostnej mágie). V tento deň sa po prvý raz vyháňal dobytok na pašu. Vykonávali sa magické úkony proti pôsobeniu škodlivých síl, ktoré podporovali kvalitu mlieka aj dojivosť.

Pre „Ďurovské piesne“ boli na trenčiansku zaznamenané viaceré nápevy s rôznou mierou variovania melódie, s mnohými aj žartovnými, posmešnými aktuálnymi textami, ktoré si speváčky pridávali na niekoho z dediny alebo na samotnú, ďalšiu skupinu spievajúcich dievok. (Piesňové monografie z obcí pri Trenčíne-Jozef Lehocký). Večer pre Jurajom sa (23. 4.) sa „zavlákalo“ všetko zo dvorov čo nebolo riadne schované, zaistené. V dedinách, ktoré boli menšie spievala spoločne jedna skupina dievok. Keď ich bolo viac, tak sa rozdelili a spievali aj v dvoch aj vo viacerých skupinách na vyvýšených miestach.  Taktiež výnimočné bolo spievanie v dedinách južne od Trenčína na ľavobrežnej strane Váhu, kde dievky zakončili spievanie piesňou „Šijeme mechy, mešice“. Niekde si zas (novší zvyk napr. Záblatie, Zlatovce, Zamarovce) spravili figurínu-panáka „Ďura“, obliekli ju do starých, zaplátaných handier, šiat, ktoré vypchali slamou a zavesili ju na vrch stromu (lipa, aby strážil odnesené veci). Dievky sa na tretí deň „po Ďurovi“ chodili gúľať po oziminách, aby riadne rástli (obilie zasiate v jeseni), uvili si z nich venček, ktorý si dali na hlavu, pretože verili, že sa im bude snívať o budúcom manželovi alebo hádzali, venčeky, pierka na strechy a ten ktorý sa im tam zachytil, veštil skorý vydaj.

Napríklad:

V Kubrej pri Trenčíne chodili ženy, dievky spievať v predvečer Juraja – Ďurské piesne (Ďura).

Zhromažďovali sa na priestranstve pred kostolom. Prichádzali zo všetkých strán po dvoch-troch kamarátkach. Po krátkom stretnutí, po dôvernom rozhovore sa najprv v tichosti pobrali za dedinu do lesíka na „tŕniky“, ktoré po nazbieraní odniesli domov, do maštale, položili ich na maštaľné okno, aby bosorka nemala prístup do maštale, neodňala kravám mlieko. Po tomto akte sa znovu zišli pred kostolom v dvoch skupinkách, kde jednu skupinku tvorili dievky z dolného konca a druhá skupinka pozostávala z dievok z horného konca. Takto po skupinkách sa vybrali „horniacke dievky“ na Vančalku a „dolniacke dievky“ na Hájik pod cintorín. Takéto delenie ako aj spev „s odpovedaním si“, bolo možné len vtedy, keď ich prišlo veľa. V opačnom prípade sa spoločne odobrali na Hájik pod cintorín a odtiaľ sa dedinou niesli veselé tóny „Ďurských piesní“. Šibalskí, dobrodružní mládenci niekedy nezaháľali, dali na seba bielu plachtu a išli dievčence vystrašiť. Tie sa s obrovským strachom rozutekali do všetkých možných strán a keď sa aj chlapci priznali, že to boli oni, nepodarilo sa im dostať dievky naspäť...

(Emil Bagin – Rok v kubrianskych zvykoch – 1993).

Ženy a dievky pod cintorínom spievali:

Kvetná  nedeľa, kdes kľúče dala, hoja Ďura hoj, dala som ich velkej aby skovala. (cca aj 10 slôh)

Pre susedov je koryto, tam je dievka jak jalito, hoj hoja Ďura hoj. (cca 4 slohy)

Sadila som laliju pre Panenku Máriu, hoj hoja Ďura hoj. (cca 8 slôh)

Video ukážka „Jurských piesní“ zo Záblatia:

https://www.youtube.com/watch?v=LPR1ZwigMa8&feature=youtu.be